Nejako vždy tancujem po hrane noža. Prvýkrát, keď som ako štátna zamestnankyňa na ministerstve vnútra verejne kritizovala vtedajšieho ministerstva Kaliňáka, že už mal dávno odstúpiť a je skutočne hanebné, že niekto v takej vysokej politickej funkcii má pochybné zázemie. Veľké haló však okolo mňa nevzniklo, pretože som povedala to, čo si viacerí mysleli. Bolo to aj preto, že som sa to odvážila urobiť ako úradníčka na vnútre. Mohla som to však urobiť z pohľadu etiky a lojality? Ja tvrdím, že áno. Slúžim štátu a občanom, nie ministrovi v politickej funkcii. Minister je nepochybne nadriadený, ale keď sa objavia pochybnosti v etických otázkach, nepovažujem za správne ticho sedieť a mlčať. Podľa mojich vedomostí som neporušila zákon a ani žiaden interný predpis. Mnohí napriek tomu nevedeli prijať a pochopiť, že som robila len to, čo som považovala za skutočne správne a čo bolo vo verejnom záujme.
Potom prišlo druhé kolo. Tentokrát som nekritizovala, ale s niektorými dobrými úradníkmi sme založili občianske združenie. Na vnútre bol ešte väčší zmätok a frustrácia ako pri odvolávaní ministra. Môže niečo také urobiť úradník? Môže písať do novín, organizovať diskusie či vystupovať na verejnosti? Síce to do dnešného dňa vedenie ministerstva neprijalo, s odstupom času si muselo zvyknúť. Po uplynutí dvoch rokoch stále úspešne fungujeme a pracujeme nielen ako úradníci, ale aj ako členovia Dobrého úradníka.
Môj posledný „škandálny“ krok je už veľmi ťažké prehltnúť. Síce som nevstúpila do politickej strany, čo však Ústava SR povoľuje, moje kandidovanie do parlamentných volieb na zozname v SaS opäť rozvírilo vody. Už by si človek pomyslel, že to robím vedeniu naschvál, ale naozaj to tak nie je. Ja to skôr vidím tak, že búram hranice. Mnoho vecí sa nedá regulovať zákonom a chce to zdravý rozum a hodnoty jednotlivca, aby konal správne. To je aj moja filozofia. Nastal čas, aby ľudia sebakriticky prijali zodpovednosť za svoje činy a nesnažili sa meniť našu krajinu len novými zákonmi a úradmi.
Považujem však za skutočne vtipnú reakciu môjho šéfa, ktorý povedal, že „vrhám zlé svetlo na ministerstvo“. To snáď nemohol myslieť vážne. Máme tu spreneverených milióny eur na digitaizáciu, minister Kaliňák bol zapletený v desiatkach kauzach, podieľali sme sa na únose Vietnamca, ale moje kandidovanie do parlamentných volieb vraj vrhá zlé svetlo na ministerstvo. Potom nech vám niekto povie, že úradníci sú suchári. :)
Každý príbeh má nejaké ponaučenie. Aj keď môj má ďaleko do konca, jedno ponaučenie by som prezradila. Byť nestranným a nezávislým možno znie dobre, ale je to ďaleko od reality. Ak ste kandidátom do politickej funkcie a navyše máte podporou politickej strany, hovoriť o nezávislosti je drzý výsmech do tváre voličom. Už len využívanie volebného práva je do istej miery prejav politiky. Nie je na tom nič hanebné, keď sa niekto rozhodne dať sa na politickú dráhu. Nepoprie tým svoje doterajšie skúsenosti, odbornosť a ani hodnoty. Prvým ponaučením teda je, že musíme prijať to, kým a čím sme. Budeme tým uveriteľnejší a prijateľnejší pre ľudí.Monika Filipová
https://strana-sas.sk/filipova